Po niekoľkých hodinách čakania a vypytovania je mi jasné, že tento romantický nápad tu a teraz nezrealizujem. Musím ísť lanchou, komerčnou rýchloloďou. Posádka aj hliadkujúci vojaci sa čudujú, keď im po tridsiaty krát vysvetľujem, že nie, nemám v kolumbijskej džungli žiadnu rodinu a áno, len tak sa túlam a že Slovensko je skutočne veľmi, veľmi ďaleko. Lancha sviští dolu prúdom, za pár hodín prejdeme dvesto kilometrov do nejakej dediny a ja nič nestíham. Ľudská duša vraj cestuje tak rýchlo ako ťava. Ešte v dedinskom prístave preto dohodnem so sympatickým kapitánom nejakej bárky, že ma zajtra pred svitaním vezmú do Leguizama. Pomaly a v podpalubí.
Úplne po slovensky rozbijem tábor rovno na brehu, nedbajúc povesti tohto miesta. Šaman ma pred odchodom do týchto končín predsa vyčistil šuštivou guajirou, dymom z palisandru a esenciou siedmych ánd. Verím, že Pachamama ma ochráni.
Ešte za brieždenia som sa nalodil na vratký remorkér Kraken, ktorý je na prasknutie naložený zeleninou, vajciami, plastovými stoličkami, plynovými cylindrami, satelitnými diskami, doskami, šiestymi psami, nejakými sliepkami a posádkou. Schovám sa do podpalubia, za chvíľu ku mne priputuje tanier s ryžou, plátanos a praženou rybou - raňajky. Rýchlo získavam obraz, kto tu čo robí. Lodi velí Ignacio a jeho syn Jhon, pozorní a skúsení vlci. Indián José sedí na prove a skúma hĺbku vody. Dlhou palicou. Napriek tomu dvakrát nabehneme na plytčinu a musíme loď vyprosťovať pomocou motorových člnov a vlastných svalov.
Rieka je hnedá a plná peny. Vraj bola kedysi omnoho čistejšia, ale príliv nových usadlíkov z vnútrozemia (obyčajne vysídlencov z dôvodu občianskej vojny) odštartovalo masívne pestovanie koky a produkovanie kokaínu. A na abstrahovanie aktívnych alkaloidov z kokových listov treba nielen úsilie, ale aj kerosén, acetón, chlór, kyselinu sírovú a iné svinstvá, ktoré sa často po použití v improvizovaných laboratóriách vylejú priamo do rieky. Moja logika je neúprosná - každý, kto si kúpuje kokaín, priamo podporuje klčovanie pralesov, znečisťovanie vodných tokov a iné neprávosti, proti ktorým tak všetci radi bojujeme.
Na noc sa zastavíme na ostrove, v chalupe z dosák a plechu, kde mi domáca naservíruje pražené korytnačie mäso. Pri jedení večere si ma ticho obzerá mladý muž, sediaci na tvrdej stoličke. Po chvíli spustí. Ako je v Kolumbii všetkého dostatok - dreva, zlata, drahokamov, ropy, ovocia a iných plodov, vody, zverov, ale napriek tomu ostávajú chudobnou krajinou zmietanou v konflikte. Áno, koka sa tu pestuje vo veľkom, vláda sa s pomocou finančnej podpory USA snaží plantáže ničiť, bežne tu vraj helikoptéry práškujú jedom polia. Napriek tomu sa tu kilo kokaínu dá zohnať za 1,5 milióna pesos alebo menej. 50 eurocentov za gram najčistejšej blancy na svete. V krajine, kde sa takmer nepije , skoro vôbec nefajčí a kde je konzumácia kokaínu vnímaná podobne ako u nás pichanie si pervitínu. Liaheň tvrdých drog plná pustovníkov.
Šmýkame Krakenom dolu prúdom, na brehom sú tu a tam poroztrusované farmy so strechami z platanových listov, čoraz viac však prevláda divočina. Z lesa počuť mne neznáme vtáčie klopanie, koktanie a kvákanie. Pražím sa na palube, kým na Slovensku vládnu tuhé mrazy.
Neskoro poobede sme zľahka pristáli v Porto Leguizame, provinčnom džungľovom mestečku, ktoré vyzerá ako postapokalyptické Karloveské rameno po prudkej klimatickej zmene. V prístave sa v blate váľa prasa a miestni si pri pivku spievajú ťahavé piesne.
Do dvoch hodín je polovica nákladu vyložená. Ignácio stojí na streche loďe a kasíruje peniaze, menej ako spravodlivá odmena po strastiplnej štvordňovej plavbe z Asís. Veľmi mu leží na srdci moja bezpečnosť a tak ma nechá prespať priamo na lodi. Ráno sa vydám na prieskum okolia, aby som našiel vhodné miesto na postavenie stanu. Nájdem ho pri Jaimeho chatke. Jaime je slaboduchý rybár, ktorý mi svojim mierne tupým pohľadom trochu naháňa strach. Za daných okolností (je relatívny mier a rieka dá dostatok obživy) vyzerá však neškodný, a tak uňho večer zatáborím. Cez deň čoskoro zistím, že mestečko je taká dusivá nuda, že treba uniknúť, urobiť čokoľvek, len neostať uviaznutý medzi biliardovými salónmi a stánkami s arepami. Na každom rohu bliaka veselá rýchla salsa, občanov to však nevytŕha zo sladkej letargie. Čo sa tí už salsy v živote napočúvali. Ignacio, vidiac moje skryté zúfalstvo, mi napokon navrhne, že ma na dve noci vezme na jeho fincu (ranč), kde chová kravy. Vraj pôjdeme rybárčiť.
Naložili sme teda motorovú kánojku pakšametrami a s kapitánom a jeho ženou sme sa vybrali naspäť hore prúdom. Prišli sme práve včas - jeho čeľadníci chytili obrovskú sladkovodnú raju. Ryby dobre berú, je nízky stav vody. Predstavia ma môjmu sprievodcovi na zajtrajšiu rybačku - mohutný mladenec s roztodivným tmavým pohľadom a zjazvenými rukami. Prezývajú ho Piraňa. Jeho občianske meno je - Highlander, presne ako z toho starého fantasy filmu.
A tak aj je. Ráno mi Ignacio osedlá koňa so smelým menom Raketa (Cohete). Piraňa si zastokne do pošvy mačetu, na plece vyšvihne jednohlavňovú brokovnicu a ide sa. Cez nekonečné suché pastviny zakusnuté hlboko do džungle. Cez vypálené pľúca Zeme. A nie pre drevo, ale pre chuť na hovädzie sa drancuje. Jesť mäso v Kolumbii znamená, že sa mám dobre. Najlepšie vyprážané, a rovno na raňajky.
Raketa sa ukáže ako schopný barinoborec. Cez džungľu sa zase vynoríme na pastvine, na konci pastviny je dom, a ľudia v ňom. Indiánske deti, ktoré horia od zvedavosti, keď nás uvidia, ale boja sa priblížiť. Až za tmy sa väčšie dievčatá osmelia a začnú sa zhusta vypytovať, ako sa to teda žije v tej Európe. Pristihnem sa pri tom, že im hovorím, aký je život u nás neuveriteľne zložitý. Prikyvujú a rozhovoria sa, o tom ako sa chce jedna stať policajtkou a druhá vojačkou. Opäť ma prekvapuje, že v domácnosti, kde sa celý deň iba otupujúco čaká kto čo uloví v jazere a kedy to upraží, nachádzam svieže mysle, deti s prehľadom o svete a s jasnými ambíciami.
Nadránom ma bývalý kokový plantážnik Piraňa prebudí, ideme na ryby. S harpúnou. Časť rodiny spí priamo na terase, zabalená v moskytiérach vyzerá ako hrozivé kukly čakajúce na ráno. Ticho okolo nich cupitáme, nalodíme sa a ideme. Môj mrštný a obratný sprievodca ulovil za dve hodiny dobrý tucet rýb. Všetky sa ale zjedli na raňajky, rodina je veľká a má mocný apetít.
Po návrate na fincu sme len naložili čln a odfičali naspäť smerom do Leguizama. Cestou sme však natrafili na nákladnú loď smerujúcu opačným smerom, do Puerto Asís. Ignácio prehodil pár slov s kapitánom a rýchlo sme sa rozlúčili. Vkročil som na loď, kde som v hroznom smrade natrafil na indiánsku rodinu, ktorá sa zmierila s lacným, ale pomalým transportom do mesta v podpalubí napratanom hnijúcimi hovädzími kožami. Nebojácne som sa preto radšej votrel pred kabínu. Našiel som tam ďalšieho z rady skrytých reformátorov a mysliteľov, bezmenného veľkostatkára, ktorý veľmi presvedčivo hustil do kapitána a jeho prihlúpleho kormidelníka. Ako sa proti násiliu nedá bojovať ďalším násilím. Akí hlúpi sú miestni farmári, ktorí sa nevedia spolčiť do družstiev, investovať do technológie a vyrábať konkurencieschopné mliečne a mäsové výrobky. Svoje preslovy zaklincuje frázou „es pura mierda, marica" („to je úplne v ri.i, ty vajčák"). Ticho mu pritakávam, aj keď si myslím, že dobytok do džungle jednoducho nepatrí. Krava potrebuje toľko paše čo tucet oviec, to priznáva. Navyše pôda je tu taká úrodná, že z nej za niekoľko dní vyraší všetko, čo spadne z kuchynského stola. To ale miestnych veľmi nezaujíma, oni si chcú bruchá namastiť najmä dobrým mäsom. Navyše, pravdou je, že keď ide Putumajec do lesa po strom, zotne ich rovno tri, a dva tam nechá. Pri miestnej hojnosti ľahko nadobudne pocit nadbytku. Slovo „mrhanie" v kolumbijskom slovníku nenájdete.
Zrána sme zastavili pri vstupe do Národného parku La Paya. Využívam situáciu a dezertujem z lode. Ľahko mením hovädzie kože a prepravky s vratnými fľašami za panenskú džungľu. Miestni indígenas ma okamžite nakŕmia banánmi a guayabou a ja im na oplátku hovorím o slovenskej zime. Večne vďačná téma. Na otázku, koľko sa tu platí za ubytovanie, mi spokojne vyzerajúci správca povie, že teoreticky by ma mal kasírovať, ale keďže sem príde asi jeden zahraničný hosť za mesiac, nik to nekontroluje. Môžem zostať koľko chcem.
Rád by som sa išiel člnkovať do tých nekonečných kanálov, ktoré za chatkami začínajú. Musím vraj čakať, čln je fuč. Čakanie sa ale v Kolumbii prudko opláca, vždy sa mi po patrične dlhej dobe stane niečo nanajvýš neočakávané a príjemné. A naozaj, už poobede križujeme so synmi správcu rezervácie kanály. Čierne volavky, netopiere, vtáky mochileros, ktoré krásne škriekajú, veľké šialené oranžové vtáky čo sa stále klbčia, žlté drozdy, majestátne kvety na stromoch, pavúky, gekóny, jednoducho madre selva, zelené peklo-raj s nepriedušnou strechou a vlhkými stenami. Tú noc takmer nespím.
Najbližšie dni strávim poloomráčený prechádzaním sa a člnkovaním v blízkom okolí, zbieraním ovocia s detvákmi, pozorovaním hmyzu, vody a slnka. Nájde si ma miestny sprievodca, ulízaný Ábel, ktorý jedného večera prifičí na svojom člne s tým, že ideme do miestnej lagúny pozorovať zver. Idem nadšením vyletieť z kože, tých 40 dolárov nehrá žiadnu rolu, som tu a teraz.
Po krátkej jazde hore prúdom Rio Putumayo zabočíme do vnútrozemia a strihneme si to cez čarokrásny kanál, pre bohaté koruny stromov uzavretý ako londýnska železničná stanica. Korene siahajú priamo z vetví do vody, tvoriac akési nepriepustné drevené mreže. Podaktoré vyššie stromy sú celkom zabalené v lianách.
Šťastie sa na mňa neuveriteľne vyškerí. Pár metrov pred člnom uvidím sivý klzký chrbát, ktorý urobí elegantný premet a žblnk. Amazonský delfín. Zhasíname motor a postojíme v malebnej zátoke. Napočítam tri cicavce, ktoré sa podľa legendy v noci menia na krásnych mládencov a zvádzajú miestne dievky, aby sa ráno vrátili opäť do rieky. Ako naschvál sa mi vybijú baterky na foťáku. Ábel ma ale súri, ešte nie sme v samotnej lagúne a tam vraj bude života! A má recht, vidíme tam volavky, viacero druhov rybárikov, žeriavy, husy, holuby, subtílne vodné vtáčiky, splašené papagáje a iné poklady. Najväčšie prekvapenie ma ale čaká v meandre rieky, pretekajúcej cez polovysušenú lagúnu. Dvaja rybári na nás divne hľadia. Jeden je indián, druhý vyzerá ako nejaký mladý černoch z románu od Marka Twaina. S tým rozdielom, že okrem rýb má v kánojke nelegálny kontraband. Dozviem sa to tak, že len tak, aby reč nestála, sa spýtam toho prvého čo má v taške na prove. „Drogas", odvetí lakonicky. Na čo ja, či si tú tašku môžem poťažkať. Pokrčí ramenami, otvorí ju a podá mi ju. Päť kíl čistučkého kokaínu. Ovoniam. Má zvláštny odór, neveštiaci nič dobré. Vraj ho treba ešte vypražiť v oleji, aby sa z neho vytiahli všetky nečistoty. Potom sa môže fajčiť, je to lepšie ako šňupať, na to vraj stačí menej čistý materiál. Prebudí sa vo mne moje racionálne ja, vytiahnem mobil a na kalkulačke mu vypočítam, koľko by mohla jeho taška mať hodnotu na bratislavskom čiernom trhu. Padá na zadok a daruje mi červeno - čiernu piraňu, ktorá bezmocne zacvaká silnými čeľusťami na dne kánojky.
Ideme hľadať kajmany, prezrádzajú ich červené oči v tme. Veľkých jedincov nevidíme, ale tí malí číhajú v rákosí na svoju korisť a ostávajú bdelo paralyzovaní, aj keď sa k nim priblížime hoc aj na pol metra. Cesta nazad je osviežujúca, teplý a prenikavo voňavý džungľový vzduch mi šľahá do tváre. Som unesený z kolumbijskej džungle.
Ostávam ešte dva dni, pozriem si kokové polia a ráno v daždi čakám na príchod lanche. Nasledujúcich šesť hodín sa tiesnim na lavici s mnohými ďalšími pasažiermi, riečna voda mi plieska do tváre a ja musím voľky-nevoľky počúvať nástojčivý monológ miestneho učiteľa, ktorý je nadšený, že je na palube nejaký Európan. Prekvapivo slušnou nemčinou mi hovorí, ako sa mu v Európe páčilo a potvrdí to občasným zaspievaním nejakej nemeckej hymnickej piesne. Bizarnosť dosahuje vrcholu. Všetko je tak, ako má byť.
Poznámka autora: Ak máte znepokojivý pocit, že v tomto texte propagujem narkotiká, vysypte si najprv na hlavu za igelitku injekčných striekačiek a potom si blog prečítajte odznova. Pozorne. Prajem vám pokojný život.
Autor fotografií: © Jakub Zajac
